História

Domov
Články

VIDEÁ

Viac

Pomoc

Masakr v Dachau - Brutální Poprava Nacistických Dozorců Během Osvobozování Dachau - 2. Světová Válka Good 1 Zhliadnutí • 5 MES dozadu

Dne 29. dubna 1945 byl hlavní tábor Dachau osvobozen jednotkami 45. pěší divize. Než američtí vojáci dorazili do Dachau, velitel tábora Martin Weiss už uprchl. V táboře však zůstali strážci SS a nacistické stráže z vchodové věže dokonce pošetile střílely na osvoboditele. Když američtí vojáci na oplátku zahájili palbu, sestoupili s rukama ve vzduchu. Poté, co se stráže SS vzdaly, američtí vojáci pokračovali do tábora. Žádná z jejich předchozích bojových zkušeností je však nepřipravila na to, co bylo před nimi. Prvním známkou toho, že je něco špatně, byl zápach. Jak se blížili k táboru, američtí vojáci našli více než 30 železničních vagonů naplněných těly v různém stupni rozkladu. V tom okamžiku pochopili ten zápach. Byl to silný pach smrti. Uvnitř tábora našli ještě více mrtvých těl, často nahých, ležících tam, kde padla v posledních několika hodinách nebo dnech před osvobozením tábora. Někdy byla těla naskládána na sebe jako palivové dříví. Když vojáci spatřili tato zvěrstva, pochopili další hrůzní rozměr války. Uvědomili si, že nebojují jen s nepřítelem, ale bojují se samotným zlem. Nacisté se pokusili před opuštěním Dachau zpopelnit co nejvíce těchto těl, ale bylo jich prostě příliš mnoho. Jeden voják později vzpomínal: „Všude, kam se podíváš, je jen hrůza těl a lidí blízko smrti nebo ve stavu naprostého zchátralosti, ani se to nedá zpracovat.” Zatímco mnoho amerických vojáků se vzlykajíc zhroutilo, jiné to naplnilo vztekem, hněvem a nenávistí. Později to bylo ještě horší. Poté, co američtí vojáci nařídili strážím SS, aby se seřadili podél zdi na uhelném dvorku u strážné věže, poručík Walsh zakřičel „Do nich!“ a američtí vojáci zahájili palbu z pušek, pistolí a kulometu ráže 30. Po 30sekundovém přívalu střelby byli nacističtí dozorci na místě zabiti. Přesto ani tohle nebyl konec. Pomstili se i samotní vězni, kteří mnohdy již roky byli mučeni a zacházeno s nimi bylo jako se zvířaty. Všichni vězni ztratili minimálně pár členů rodiny a někteří z nich museli přihlížet týrání a znásilňování svých manželek. Jiní byli svědky střeleckých soutěží, ve kterých příslušníci SS házeli malé děti do vzduchu, zatímco jiní po nich stříleli. Jiní viděli své přátele umírat hladem nebo během pochodů smrti, ke kterým došlo krátce před osvobozením. Někteří vězni přísahali při všem, co pro ně bylo svaté, že kdyby někdy mohli zabít své strážce SS, neváhali by. A slovo dodrželi. Když vězni chytili dozorce SS, jeden z nich odstrčil jednoho nebo dva vězně z cesty. Vězni srazili stráže k zemi a všechny je zabili. Několik dalších esesáků a kápů vězni ubili k smrti holými pěstmi i holemi a lopatami. Jiný voják byl svědkem toho, jak vězeň dupal po obličeji vojáka SS, dokud, jak později prohlásil, z něj moc nezbylo. Byli tam někteří dozorci SS, kteří si vyměnili uniformy za táborové oblečení. Byli však na místě rozpoznáni a zlynčováni. Zatímco se tohle všechno dělo, spoluvězni i američtí vojáci často nehybně stáli a chladně a bez soucitu sledovali, jak je vymáhána pomsta. Jak později řekl jeden voják: "Stáli jsme stranou a dívali jsme se, jak byli tito strážci ubiti k smrti, zbiti tak silně, že jejich těla byla roztržena a vnitřnosti obnaženy. Dívali jsme se s menším citem, než kdyby byl bit pes. Ve skutečnosti by se mohlo říct, že jsme byli úplně bez citu. Hluboký hněv a nenávist dočasně otupily naše emoce.“ Když vojáci našli psí kotec s německými ovčáky a dobrmany, hodně jich postříleli. Kolovaly zvěsti, že Němci krmili psy politickými vězni. Později americké jednotky donutily německé občany města Dachau, aby do tábora přijeli, aby se na vlastní oči přesvědčili o tamních podmínkách a pomohli pohřbít mrtvá těla. Mnoho místních obyvatel bylo touto zkušeností šokováno a tvrdilo, že o zvěrstvech, které se tam léta odehrávaly, vůbec nevěděli. Dodnes není jasné, kolik strážců SS bylo zabito, ale odhaduje se, že počet je mezi 30 a 50. Protože generál Patton, tehdejší vojenský guvernér Bavorska, všechna obvinění odmítl, nikdo nikdy za tuto odvetu před soudem nestál. Z více než 200 tisíc lidí, kteří byli vězněni v Dachau a jeho četných vedlejších táborech bylo během 12 let jejich existence v letech 1933 až 1945 zavražděno téměř 42 000 lidí.

Upozornění: Všechny níže uvedené názory a komentáře jsou od členů veřejnosti a neodrážejí názory kanálu World History.
Neakceptujeme propagaci násilí nebo nenávisti vůči jednotlivcům nebo skupinám na základě atributů, jako jsou: rasa, národnost, náboženství, pohlaví, pohlaví, sexuální orientace. World History má právo zkontrolovat komentáře a smazat je, pokud jsou považovány za nevhodné.

► KLIKNĚTE na tlačítko ODEBÍRAT pro další zajímavá videa: https://www.youtube.com/channe....l/UCMkZyKwX-pLboRxgO

#dachau
#worldwar2
#ww2
#historie
#dejiny
#holocaust
#holokaust

27. máj - Deň útoku na SS Obergruppenführera Reinharda Heydricha Good 21 Zhliadnutí • 7 MES dozadu

Atentát na Reinharda Heydricha alebo útok na Reinharda Heydricha (krycí názov operácia Antropoid) bola úspešná diverzná akcia, vykonaná 27. mája 1942 v Prahe-Libni. Útok uskutočnili česko-slovenskí výsadkári Jozef Gabčík (Slovák s krycím menom Zdeněk Vyskočil) a Jan Kubiš (Čech s krycím menom Otto Strnad), ktorí boli na túto úlohu špeciálne vycvičení v Škótsku. Tradovaná účasť Josefa Valčíka na útoku nebola historicky doložená a je veľmi nepravdepodobná, keďže v čase útoku Gestapo malo jeho fotografiu a pátralo po ňom. Vysadenie skupiny Anthropoid uskutočnila 138. (výsadková) peruť RAF 28. a 29. decembra 1941.

Útok na zastupujúceho ríšskeho protektora bol jednou z najvýznamnejších, ak nie najvýznamnejšou úspešnou diverznou akciou na likvidáciu predstaviteľa nacistického režimu v priebehu celej 2. svetovej vojny. Heydrich bol najvyššie postaveným nacistickým pohlavárom, ktorý bol zlikvidovaný príslušníkmi protinacistického odboja. V reakcii na útok nacisti zavraždili viac ako pätnásťtisíc ľudí, okrem iného vypálili obce Lidice a Ležáky. Páchateľov útoku sa im podarilo vypátrať aj vďaka zrade 18. júna 1942.

Zaužívaný názov atentát je podľa niektorých historikov nesprávny, pretože šlo o vojenskú operáciu aj napriek tomu, že Heydrich bol v tom čase v civilnej funkcii zastupujúceho ríšskeho protektora. Nazývať útok atentátom je podľa nich podľahnutie nacistickej propagande, ktorá sa snažila vykresliť Heydricha ako hrdinu a Gabčíka s Kubišom ako zločincov. Boli pritom vojaci, ktorí bojovali proti Tretej ríši a Heydrich ako jej čelný predstaviteľ bol legitímnym cieľom diverzného boja. Dodnes nie je celkom jasné, akú úlohu v celej operácii zohral Edvard Beneš, vtedajší prezident ČSR v londýnskom exile.

Miesto útoku

Pôvodný plán útoku predpokladal, že Gabčík a Kubiš zaútočia na Heydricha blízko jeho sídla v Panenských Břežanoch, ale vďaka zvýšenej ochrane cieľa, bol tento plán zamietnutý. Náhradným miestom pre útok sa tak stala v mestskej časti Libeň križovatka vtedajšej Kirchmayerovej (dnešnej Zenklovej) ulice s ulicou V Holešovičkách, ktorá je zároveň ostrou zákrutou dole kopcom. Heydrich na ceste z Panenských Břežanoch na Pražský hrad prechádzal cez Kobylisy, Starú Libeň smerom na Tróju aby prešiel Trojským mostom cez Vltavu. Križovatku preto musel prejsť a práve tu sa jeho cesta stáčala do protismeru vpravo dole a útočníci predpokladali, že v tomto úseku automobil spomalí, čo umožní streľbu na cieľ. Ďalšou výhodou tohto miesta bol fakt, že sa nachádzal ďaleko od všetkých policajných posádok, od kasárni, či staníc Gestapa.

Okolie miesta útoku bolo neskôr zmenené výstavbou mimoúrovňovej križovatky a po Zenklovej ulici prestali chodiť električky v roku 1975. Presné zemepisné súradnice sú 50°07′06″S 14°27′53″V V blízkosti tohto miesta bol v roku 2009 odhalený pamätník operácie Antropoid.

Útok

Ráno 27. mája odišli útočníci električkou na Žižkov, kde si vyzdvihli bicykle, pomocou ktorých dorazili pred deviatou hodinou ráno do Holešoviček. Gabčík zatiaľ pod kabátom zostavil svoj samopal. Heydrich po raňajkách strávil čas so svojou rodinou a okolo desiatej hodiny ráno sa vydal zo svojho sídla na zámku v Panenských Břežanoch na Pražský hrad. V rozpore s nariadením nebol jeho automobil Mercedes-Benz 320 stále ešte opancierovaný.

Gabčík a Kubiš čakali na Kirchmayerovej ulici (dnešná Zenklova) pri zástavke električiek asi 250 metrov od nemocnice Bulovka (Praha 8-Libeň) smerom na Thomayerovy sady. Keď sa automobil o 10:35 objavil v zákrute, odhodil Gabčík kabát a vytasil samopal. Následne sa pokúsil strieľať na automobil, jeho samopal Sten však zlyhal. Heydrich nariadil šoférovi, aby zastavil a začal po útočníkovi strieľať zo svojej pištole. Práve táto chyba ho pravdepodobne stála život. Automobil zastavil priamo pred Kubišom, ktorý na auto hodil vlastnoručne upravený protitankový granát vz. 73 MK1, ktorý explodoval pri pravom zadnom kolese auta. Črepiny z výbuchu zasiahli Kubiša do tváre. Obaja Nemci vyskočili z poničeného automobilu s pištoľami v ruke. Šofér Klein šiel za krvou oslepeným Kubišom a začal naňho strieľať. Kubiš sa po chvíli spamätal a streľbou do vzduchu si prekliesnil cestu vydeseným davom prizerajúcich sa. Nasadol na bicykel a ušiel na záchytné miesto.

Medzitým sa vydal Heydrich prenasledovať Gabčíka, strhla sa krátka prestrelka s pištoľami, po chvíli sa však Heydrich zrútil na zem a potácal sa smerom späť k autu, kde padol na jeho kapotu. Klein prestal prenasledovať Kubiša, vrátil sa k zranenému nadriadenému a prenasledoval chvíľu Gabčíka. Heydrich medzitým bojoval s rozsiahlym vnútorným zranením a keďže vďaka následkom explózie mal zlomené rebro, časti zlomeniny sa mu dostali do sleziny.

Gabčík utiekol na kopec, kde sa chcel schovať v jednom obchode, bohužiaľ pre neho majiteľ mäsiarstva bol stúpencom nacistov a tak vybehol von a privolal Kleina. Gabčík, ktorý nemal možnosť iného úniku, vyrazil proti Kleinovi a postrelil ho do nohy. Kým sa mohol mäsiar vydať Gabčíka ďalej prenasledovať, ten medzitým zmizol v postranných uličkách.

Jedna žena z prizerajúcich spoznala v zranenom zastupujúceho ríšskeho protektora a začala pre neho zháňať odvoz do nemocnice. Po chvíľke zmätkov nakoniec našla dodávku, ktorá prevážala leštidlo na topánky a Heydrich sa dostal okolo jedenástej hodiny do nemocnice Na Bulovke. Zraneného Heydricha prijal lekár Vladimír Šnajdr, ktorý urobil prvé ošetrenie. Nemecký profesor Dick neskôr Heydricha podrobne vyšetril.

Výsledok röntgenových snímok ukázal rozsah ťažkého zranenia. Heydrich mal po útoku zlomené rebro, pretrhnutú bránicu a poškodenú slezinu. Žiadal, aby pricestoval špecialista z Berlína, ale po presvedčovaní súhlasil s operáciou na mieste, keď sa dohodli na prítomnosti nemeckého lekára Hollbauma. Heydrichov priamy nadriadený SS-Reichsführer Heinrich Himmler, poslal do Prahy svojho osobného lekára Karla Gebhardta, ktorého lietadlo malo meškanie. Operácia trvala hodinu a prebehla bez komplikácií. Pacient o sedem dní (3. júna) upadol do kómy a 4. júna o 4:30 zomrel na otravu krvi (infekciu). Niektoré teórie tvrdia, že to bolo preto, že mu v tele zostala konská srsť z čalúnenia, iné že upravený granát obsahoval botulotoxín. Špekulácie o tom, že granát obsahoval botulotoxín zatiaľ neboli potvrdené. Heydrich mal dva pohreby – v Prahe a Berlíne. Jeho likvidácia mala vo vojnou zmietanej Európe na oboch stranách veľký ohlas. Heydrich bol najvýznamnejším nacistickým pohlavárom, ktorý bol zavraždený príslušníkmi protinacistického odboja počas vojny.

Dôsledky
Ako odplatu za útok Hitler zvažoval zabitie 10 000 Čechov. V deň útoku vyslal do Prahy generála Ericha von dem Bach-Zelewskeho aby vyšetril a potrestal Čechov kolektívne, čo dokazuje ďalekopis Himmlera Frankovi s nasledovnými bodmi: „2) Medzi nariadenými 10 000 rukojemníkmi musí byť v prvom rade zatknutá celá česká opozičná inteligencia. 3) Ešte dnes v noci musí byť popravených sto najdôležitejších protivníkov z radov tejto českej inteligencie.“
V prvých dňoch po útoku Nemci vzali mnoho nevinných ľudí ako rukojemníkov. Na parašutistov vypísali odmenu milión ríšskych mariek. Už 27. mája vstúpil do platnosti zákaz nočného vychádzania. Do 4 dní (31. mája) nacisti popravili 157 ľudí, napriek tomu sa im nepodarilo nájsť páchateľov a preto nacistický teror ešte viac zosilnel a trpelo tak mnoho nevinných ľudí. Pri vyšetrovaní boli obvinení ľudia z obcí Lidice a Ležáky a to na základe náhodných a nerelevantných dôkazov (Lidice na základe listu podozrievali zo spolupráce s britskou armádou a v Ležákoch bola nájdená vysielačka odboja). Väčšinu obyvateľov obidvoch obcí vyvraždili. V reakcii na útok nacisti zavraždili celkovo viac ako pätnásťtisíc Čechov. Zároveň útok vzbudil vo svete taký ohlas, že na jeho základe Briti odvolali Mníchovskú dohodu a bola prisľúbená povojnová obnova Česko-Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach.

Okupanti svoj teror čiastočne zmiernili po dolapení útočníkov dňa 18. júna 1942. Našli ich v krypte pravoslávneho chrámu Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe, po tom, ako ich udal Karel Čurda, tiež parašutista. Ten poslal na policajnú stanicu v Benešove 13. júna anonymné udanie, v ktorom označil Jana Kubiša a Jozefa Gabčíka za hlavných aktérov útoku na zastupujúceho ríšskeho protektora. 16. júna prišiel vypovedať osobne do pražskej úradovne Gestapa a predstavil sa ako anglický parašutista. Čurda síce nevedel, kde sa útočníci ukrývajú, ale poznal ich odbojárske spojky, ktoré Nemci čoskoro zatkli. Odbojár Vlastimil „Aťa“ Moravec, nevydržal krutý nátlak vyšetrovateľov Gestapa a 17. júna 1942 prezradil, kde sa výsadkári skrývajú.

Medzinárodným dôsledkom útoku na Heydricha bolo oduznanie Mníchovskej dohody zo strany Veľkej Británie a Francúzska, čím bolo zabezpečené znovuobnovenie Československa v jeho pôvodných hraniciach(s výnimkou Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pripojená k Sovietskemu zväzu de facto v roku 1944, de iure 29. júna 1945).

Smrť výsadkárov

Siedmi výsadkári (Josef Bublík, Jozef Gabčík, Jan Hrubý, Jan Kubiš, Adolf Opálka, Jaroslav Švarc, Josef Valčík) boli dohodnutí s Vojtechom Paurom, ktorý pracoval v pohrebnej službe, že pre nich príde 18. júna k chrámu a vyvezie ich von z Prahy. Na základe informácií od Čurdu a zatknutých odbojárov začala ráno o 4. hodine a 15. minúte razia, do ktorej bolo zapojených niekoľko stoviek členov strážneho práporu SS Prag, Waffen-SS (Ersatz-Bataillon SS Deutschland) a Gestapa. Celé okolie bolo uzavreté.

Na chór kostola odišiel veliteľ parašutistov Adolf Opálka spolu s Janom Kubišom a Josefom Bublíkom. Boj trval viac ako dve hodiny. Odpor týchto mužov bol zlomený po tom, čo im došlo strelivo a Nemci sa ich snažili dostať pomocou ručných granátov. Opálka a Bublík, hoci zranení výbuchmi granátov, ešte stačili ukončiť svoje životy výstrelmi do spánku, hoci Bublík zomrel až pri prevoze do nemocnice. Kubiš tiež zomrel v sanitke, keď po výbuchu granátu upadol do bezvedomia. Kvôli identifikácii boli potom telá parašutistov privezené späť ku kostolu.

Ostatní štyria parašutisti, Jozef Gabčík, Jaroslav Švarc, Jan Hrubý a Josef Valčík, sledovali boj svojich kolegov v krypte kostola. Rovnako bojovali kým im nedošlo strelivo a potom si zvolili smrť vlastnou rukou.

Pravoslávny biskup Gorazd II., vlastným menom Matěj Pavlík, ktorý na seba zobral zodpovednosť za ukrývanie výsadkárov v chráme, a ďalší dvaja duchovní boli zatknutí, mučení a popravení.

Wikipedia

8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom Teve 37 Zhliadnutí • 7 MES dozadu

⁣Druhá svetová vojna bol rozsiahly a krvavý ozbrojený konflikt, počas ktorého prišlo o život viac ako 50 miliónov ľudí. Počtom obetí, ale rovnako aj svojim charakterom i krutosťou ide o najväčšiu tragédiu v dejinách ľudstva.

Začiatok 2. sv. vojny

Druhá svetová vojna vypukla 1. septembra 1939 napadnutím Poľska hitlerovským Nemeckom. Agresori, najmä vojenské jednotky Nemecka a Japonska, v prvých rokoch vojny dosahovali veľké víťazstvá na všetkých frontoch.

Prelom z rokov 1941 a 1942, keď vojská Sovietskej armády odrazili nápor fašistov v bitke o Moskvu, predznamenal obrat v prospech nielen ZSSR, ale aj spojencov Veľkej Británie a USA. Bitka o Stalingrad v roku 1943 znamenala zásadný obrat vo vojne.

Západné veľmoci začali obmedzovať rozpínavosť fašistickej moci a teroru, najmä zastavením nemeckého ťaženia v severnej Afrike v rokoch 1942-43, dobytím Sicílie v roku 1943 a úspešným vylodením v Normandii v roku 1944.

Na prelome apríla a mája 1945 bolo otázkou času, kedy fašistické Nemecko, hlavný agresor vojny, bude donútené podpísať kapituláciu.

Dňa 2. mája 1945 Prvý bieloruský a Prvý ukrajinský front Červenej armády dovŕšili porážku nemeckých obranných zoskupení pri Berlíne. Hlavnému vyjednávačovi ZSSR generálovi Vasilijovi Čujkovovi sa ani po samovražde Adolfa Hitlera nepodarilo dohodnúť kapituláciu už prakticky porazeného Nemecka.

Západní spojenci rozdrvili nemecký odpor na západnom fronte. Hitlerov nástupca, veľkoadmirál Karl Dönitz, aj keď vedel, že kapitulácia je nevyhnutná, sa najskôr snažil zabezpečiť evakuáciu čo najväčšieho počtu vojakov a civilistov z východných oblastí Nemecka na západ.

Ešte 3. mája 1945 sa dovŕšilo oslobodenie Slovenska, keď posledné zvyšky nemeckých vojsk zlikvidovali v Javorníkoch a Bielych Karpatoch. S Nemeckom kolaborujúca vláda slovenského štátu aj s prezidentom Jozefom Tisom podpísala kapituláciu 8. mája 1945. Metropolu bývalého Československa, Prahu, stále ohrozovali nemecké jednotky, v meste 5. mája 1945 vypuklo májové povstanie pražského ľudu.

Kapitulácia Nemecka

Dňa 7. mája 1945 o 02.41 h bola v sídle štábu západných spojeneckých vojsk v Remeši podpísaná kapitulácia, ktorú okrem predstaviteľov Nemecka podpísalo osem spojeneckých generálov zo ZSSR, Veľkej Británie, USA, Francúzska, pričom sa 8. mája 1945 do 23.01 h mali ukončiť všetky boje.

Sovietske vedenie však chcelo, aby sa akt podpisu dokumentu zopakoval v noci z 8. na 9. mája 1945 v sídle sovietskeho štábu v Berlíne-Karlhorste.

Historik Vojenského historického ústavu Igor Baka v spojitosti s oslavou Dňa víťazstva - v európskych štátoch 8. mája, v Ruskej federácii a krajinách bývalého ZSSR 9. mája - spresnil, že kapitulácia bola podpísaná 7. mája. Sovieti si vyžiadali opakovanie jej podpisu 8. mája v Berlíne. Na tomto akte (05:15) sa zúčastnil za nemeckú stranu okrem iného náčelník štábu wehrmachtu Wilhelm Keitel a za sovietsku stranu maršal Georgij Žukov. Akt podpisu kapitulácie sa uskutočnil v noci z 8. na 9. mája 1945. Avšak podpisom kapitulácie 7. mája 1945 táto vstúpila do platnosti 8. mája o 23.00 h v noci stredoeurópskeho času - vtedy už v ZSSR bolo po polnoci, teda 9. mája.

Po páde socializmu sa oslavy pádu fašizmu presunuli na 8. máj

Po páde socialistického zriadenia sa vo viacerých východoeurópskych krajinách presunuli oslavy Dňa víťazstva nad fašizmom na 8. mája. V Rusku ho doteraz slávia 9. mája.

Upozorňujeme, že ak máš menej ako 18 rokov, nebudeš mať prístup na túto stránku.

História

Jazyk